Mizerné detstvo či len nezabudnuteľné dobrodružstvo rodičov - to všetko môže zmeniť osobnosť ich detí, ktoré sa spomínaných zážitkov nikdy nezúčastnili.
Je to zapríčinené epigenetickou zmenou génov v mozgu. Diskusiu, či má na osobnosť človeka väčší vplyv výchova alebo zdedené predpoklady, tak ovplyvní ďalší významný objav.
Už viac ako sto rokov ponúkajú zástancovia Darwinových a Freudových teórií rôzne pohľady a vysvetlenia na otázky, čo je pri vývoji človeka smerodajné a čo a do akej miery ho dokáže ovplyvniť. V posledných rokoch veda prichádza s novými zisteniami, ktoré potvrdzujú, že vzorce správania sa rozvíjanú a pretrvávajú nielen v rámci života jednotlivca, ale naprieč celými generáciami.
V roku 1992 sa stretli v bare dvaja mladí vedci z McGill University v Montreale, ktorí sa vybrali cestami Freuda a Darwina. Pri tom, ako si objednali pár pív, začali diskutovať o novej revolučnej syntéze, ktorá hovorí o vplyve životných skúseností na gény človeka a celú generáciu jeho potomkov. Bar sa nachádzal v Madride, kde Cajal Institute, najstaršie akademické centrum Španielska pre štúdium neurobiológie, usporiadal medzinárodné stretnutie vedeckej verejnosti.
Moshe Szyf, molekulárny biológ a genetik, nikdy neštudoval psychológiu alebo neurológiu, ale bol požiadaný svojím kolegom, aby sa vyjadril k jeho práci. Michael Meaney, neurobiológ z tej istej univerzity, chcel počuť jeho názor na svoj výskum o zvieracích modeloch materského zanedbávania, pretože sa nazdával, že medzi ich odbormi môžu vzniknúť vzájomné súvislosti a prepojenia. Obaja sa zahĺbili do rozhovoru o novom smerovaní výskumov v genetike, pričom vôbec netušili, že ich hypotéza sa jedného dňa premení na nový vedný odbor.
Už od roku 1970 vedci vedeli, že tesne vinuté cievky DNA vnútri jadra každej bunky potrebujú niečo viac, aby presne vedeli, ktoré gény prepísať, pričom nezáleží, či ide srdcové, pečeňové alebo mozgové bunky. Jedným takým zvláštnym prvkom je methylová skupina. Ide o spoločný konštrukčný prvok organických molekúl. Táto špecifická skupina funguje na princípe upevňovania DNA v každej bunke, pričom gény selektuje.
Pôvodne si vedci mysleli, že k epigenetickým zmenám dochádza iba počas vývoja plodu. Najnovšie štúdie však ukazujú, že molekulárne prvky môžu byť pridané do DNA v dospelosti, čím môže dôjsť napríklad k bunkovým zmenám, ktoré vedú k rakovine. Pripojenie methylovej skupiny k DNA môžu zapríčiniť rôzne skutočnosti od zmeny v stravovaní až po vystavenie sa niektorým chemikáliám. Moshe Szyf dokázal, že upravením epigenetických zmien liekmi sa u zvierat dajú vyliečiť niektoré druhy rakoviny.
Genetikov obzvlášť prekvapilo, že epigenetické zmeny môžu byť odovzdávané z rodičov na deti, z jednej generácie na druhú. Štúdie z Randy Jirtle Duke University ukázali, že ak sú samičky myši kŕmené stravou bohatou na methylové skupiny, pigmenty srsti nasledovného potomstva sa trvalo zmenia. Pritom vôbec nedôjde k zmene DNA, iba methylovej skupiny, ktorú možno pripočítať alebo odpočítať a tie zmeny sa dedia podobne ako mutácie v géne.
Tým, čo Szyf a Meaney považovali pred rokmi v bare v Madride len za hypotézu, sa v posledných rokoch zaoberá čoraz širší okruh vedcov. Ak strava alebo chemikálie môžu spôsobiť epigenetické zmeny, môžu zažité skúsenosti ako zanedbávanie detí, užívanie drog alebo iné vážne a stresové situácie taktiež vyvolať epigenetické zmeny DNA vnútri neurónov v mozgu človeka? Táto otázka sa ukázala ako základ nového odboru – epigenetiky, ktorá prináša každým rokom desiatky štúdií a navrhuje spôsoby, ako liečiť ľudský mozog.
V súlade s novými poznatkami sa epigenetika opiera o traumatické zážitky z minulosti človeka alebo jeho predkov, ktoré mohli zanechať molekulárne ,,jazvy“ v DNA ďalšej generácie. Židia, ktorých rodičia alebo starí rodičia prežili koncentračné tábory, Číňania, ktorých prarodičia prežili Kultúrnu revolúciu, mladí prisťahovalci z Afriky, ktorých rodičia prežili masakre, dospelí každého etnického pôvodu, ktorí vyrastali s rodičmi alkoholikmi alebo boli zneužívaní, tí všetci si so sebou nesú zážitky predkov vo svojej DNA. A nielen oni, týka sa to úplne každého jedinca.
Ako smetisko, ktoré sa zasype zemou a vyrastie na ňom nová tráva, tak aj my si so sebou nesmieme skúsenosti a zážitky našich predkov, ktoré v nás ostanú, aj keď sme o nich nikdy nič nepočuli. Stávajú sa našou súčasťou. Molekulárne zvyšky sa pevne držia našej genetickej výbavy a s nimi sa dedia aj psychologické a behaviorálne tendencie k určitému správaniu.
Je teda možné, že ste po svojej babke zdedili nielen problémy s kolenami, ale aj náchylnosť na depresie zapríčinenú zanedbávaním, ktorým si prešla ako malé dieťa. Nededíme však len negatívne mechanizmy správania, deficity a nedostatky, ale aj tie dobré predpoklady. Ak teda bola babka vychovávaná s láskou a podporou, prejaví sa to aj na jej potomstve.
Veda stále vyvíja nové lieky nielen na zlepšenie nálady, ale aj na vyvolanie priaznivých epigenetických zmien. Jedným z riešení je absolvovanie terapie Cesta. Terapia Cesta je celosvetovo známa liečebná metóda, ktorá vychádza z výskumov o bunkovej pamäti.
Princíp Cesty spočíva v hľadaní kritických spomienok a traumatických zážitkov, ktoré človek prežil v minulosti. Tie spôsobujú zmeny a blokády v organizme a následne môžu spúšťať rôzne druhy ochorení. Cieľom terapie je tiež identifikovať nezdravé automatické vzorce správania uložené v ľudskom podvedomí. Počas terapie sa dosahuje emocionálne prežitie traumatizujúcich spomienok nielen z minulosti človeka, ale často sa otvára aj do spomienok a tém, ktoré súvisia s jeho predkami a celými generáciami. Týmto procesom človek skutočne na bunkovej úrovni samotnej DNA mení svoje podvedomé správanie a spôsob, akým reaguje.
Uvoľnením energetických blokád v organizme dochádza k automatickému spusteniu masívnych ozdravných procesov na úrovni fyzického tela i samotnej ľudskej psychiky a ľudská osobnosť sa transformuje k pozitívnejšiemu vnímaniu života.
