Vlastimil Feiner mal pred desiatimi rokmi dobrú prácu, fungujúci vzťah, okolo seba dobrých priateľov. No zrazu mu do života vstúpila choroba, ktorá postupne otestovala všetky jeho priority. Spätne konštatuje, že práve vďaka ochoreniu si uvedomil, čo vlastne chce a ako by mal vyzerať jeho život.
Ulcerózna kolitída – to je názov choroby, ktorú Vlastovi Feinerovi diagnostikovali v 29 rokoch. „Začalo sa to hnačkami s prímesou krvi a hlienu niekoľkokrát denne. V tom čase som žil radostne, mal som prácu, ktorá ma bavila, ale bolo toho veľmi veľa. Často som cestoval, pracoval som na manažérskej pozícii v Rakúsku. Cítil som sa dobre, myslel som si, že mám fajn spoločenský život. Na začiatku ochorenia som to vnímal tak, že tá choroba mi ide niečo zobrať, skomplikovať život,“ hovorí.
„Extrémne mi ubudla energia, dovtedy som veľa športoval, bol to pre mňa ventil, moja psychoterapia. Keď som ochorel, nevládal som športovať, čoraz častejšie som upadal do horších nálad, začalo sa to všetko kopiť. Na druhej strane choroba bola spúšťačom môjho „nakopnutia“ hľadať nové riešenia. Začal som mať problémy v práci, prestala ma baviť a objavili sa aj problémy vo vzťahu. Chorobe som vďačný za to, že mi otvorila oči. Môj život vyzeral dobre, mal som viac zábavy a radosti navonok, no vnútri som nebol naplnený, ale neuvedomoval som si to. Už som to však sám pred sebou nemohol skrývať,“ priznáva s odstupom času.
„Začal som sa zaujímať o obchodovanie na burze a dočítal som sa, že psychológia obchodovania je 70 percent úspechu na burze. Natrafil som aj na článok o Brandon Bays a Ceste, ktorú veľmi odporúčali. Krátko na to som šiel na seminár do Prahy a tam som pochopil, že mi to môže pomôcť nielen v osobnej oblasti, ale aj čo sa týka môjho zdravia. Po seminári som začal vyhľadávať v Googli ľudí, ktorí sa vyliečili. Dovtedy som bral medicínsku liečbu ako samozrejmosť. Jednoducho som bral lieky, ktoré potláčali symptómy. Fungoval som v režime s kopiacimi sa problémami s imunitou a pečeňou. Vnímal som, že mám zápal v tele, antibiotiká mi prestávali zaberať,“ opisuje Vlasto zmeny vo svojom uvažovaní.
„Už od malička som inkl i noval k tomu, že ak sa dá niečo zmeniť bez lekárov, tak to treba vyskúšať. Preto som sa najskôr rozhodol zmeniť stravu. Vyhľadal som si ľudí, ktorí zmenili stravovanie, a pomohlo im to zbaviť sa symptómov bez liekov. Zmenil som životosprávu a stravovanie, pil som čerstvé šťavy, vyradil som mäso. Jedol som mix varenej a surovej stravy. Dbal som na kvalitné potraviny. Určite odporúčam úpravu stravy, lebo to pomôže odstrániť symptómy. Pritom však treba dávať veľký pozor na to, v akom štádiu choroby sa človek nachádza, aby si neuškodil. Zbaviť sa symptómov je však dočasné riešenie, preto som sa rozhodol hľadať psychosomatickú príčinu môjho ochorenia. V tom mi pomohla terapia Cesta. Klasickej medicíne som vďačný, lebo mi pomohla v akútnej fáze, keď mi prejavy prišli 1.krát. Vtedy mi lieky zabrali a dali mi priestor na to, aby som mohol riešiť iný s p ô s o b liečby – alternatívu. Začať s Cestou a emočnou terapiou, ktorá rieši priamo príčiny vzniku ochorenia.
Vlasto bral lieky viac ako dva roky, keď sa prihlásil na svoj prvý seminár terapie Cesta. „Pochopil, že nevyliečiteľné choroby nie sú. Doktori len nemajú prostriedky na ich vyliečenie. Každé ľudské telo má samoregulačné schopnosti. Naše telo je prispôsobené na to, aby si dokázalo poradiť s mnohými chorobami, ktoré organizmus môže dostať, len mu to potrebujeme umožniť. Vďaka terapii Cesta som pochopil, že kedykoľvek prežívame emóciu, ktorú potlačíme, dochádza v tele ku špecifickým chemickým zmenám. Zmeny môžu ovplyvniť bunkové receptory, čím príde k zablokovaniu vzájomnej komunikácie buniek v tele. Ak bunky ostanú zablokované dlhší čas, existuje zvýšené riziko, že sa prípadná choroba prejaví práve na mieste, kde sa nachádzajú zablokované receptory.“vysvetľuje. Emócie nie sú problém. Sme ľudia, cítime ich, keď prídu, precíťme ich. Problém vnikne vtedy, keď ich potlačíme. „Moje telo sa vyliečilo, symptómy prešli počas 2 mesiacov, ale skutočne som sa vyliečil za 15 mesiacov. Počas jedného procesu Cesty som skutočne vnímal, že to odišlo.
Moje telo postupne získalo späť svoju vitalitu. Tento rok som bol po rokoch na kontrole, mám čisté črevo. Cítim, že momentálne choroba nemá dôvod prísť. Mnohé choroby si vytvárame sami, svojím správaním a emóciami, ktoré máme silne potlačené. Ak by sa choroba vrátila, urobil by som znovu to isté – pozrel sa priamo na jej príčinu a na svoje zdravie by som nahliadol celistvo, komplexne, zmenil by som vedomie, ktoré sa podieľalo na vzniku choroby v mojom tele“ hovorí Vlastimil Feiner.
Byť zaneprázdnený v živote je v poriadku, deje sa to väčšine z nás. Ak žijeme v prítomnosti, tu a teraz, neuvažujeme nad vecami, ktoré nie sú reálne, ideme v toku, môžeme si dovoliť byť aj aktívni. „Keď to tak cítim, oddýchnem si v prírode, doprajem si čas s priateľmi, s rodinou. Od prekonania svojho ochorenia sa snažím k životu pristupovať inak, mám nové zvyky, zdravo sa stravujem. Chodievam na procesy, semináre, stále sa tomu venujem. Je to celoživotná práca. Niekedy, keď mi príde nejaká emócia, tak sa stíšim, meditujem. Prejdem vrstvami pocitov, vnímam ich, prežijem si ich,“ hovorí Vlasto. Zo začiatku nie je príjemné precítiť svoje emócie, je potrebné to prekonať a začať sa učiť. Ísť krok po kroku, robiť to pravidelne. Na seminári Cesty sa to človek naučí za tri dni v zrýchlenej podobe a k tomu oveľa viac. Začne vnímať spomienky a situácie, keď prichádza k potlačeniu pocitov a cez hlboké odpustenia ich dokáže aj liečiť. Dostane návod aj pomoc, ako to efektívne robiť. Keď si dovolíme pustiť tú ťažobu, potom príde veľká úľava. Časom sa to pre nás stane prirodzené. „Nežil som úplne zvnútra radostný a šťastný život, viac som dával na očakávania druhých a na naučené správanie ako na to, čo bolo pre mňa podstatné,“ konštatuje spätne Vlastimil Feiner pri otázke, prečo mu do života prišlo toto vážne ochorenie. „Toto trápi mnohých ľudí, akoby v živote zabudli vnímať samých seba a to, čo je pre nich podstatné. Prispôsobili sa očakávaniam spoločnosti a stratili samých seba. Moje telo ma prinútilo obrátiť pozornosť do vnútra."
Potlačené emócie majú na svedomí určité zvyky správania, ktoré sme sa naučili tak dávno, že už ich ani nevnímame, berieme ich ako svoju súčasť (stereotypy). Neuvedomujeme si, že sa tak často správame preto, aby sme niečo nemuseli cítiť. Toto správanie je však nezdravé pre naše telo, môže mať vplyv na vznik chorôb. Keď prídeme na emočnú príčinu a správanie, ktoré s tým máme spojené, tak choroba odíde, pretože už nemá priestor, ak zmeníme to, čo ju spôsobilo. Naše telo má samoozdravujúce schopnosti, len mu musíme dať priestor, aby sa mohli prejaviť.
Toto ochorenie spôsobuje zápal vnútornej sliznice hrubého čreva alebo konečníka, čo sa prejavuje naliehavou krvavou hnačkou a fyzickou únavou. Prejavy choroby sa líšia podľa toho, ktorá časť hrubého čreva je zasiahnutá. Na sliznici postihnutého úseku čreva sa vytvárajú vredy (preto názov ulcerózna kolitída), ktoré zvyknú často krvácať. Príznaky sa menia – striedajú sa obdobia vzplanutia (recidíva) s obdobiami, keď sa vyskytuje len málo príznakov (remisia). Najčastejšie sa choroba prejaví okolo 30. roku života.
Najzdravšie, ako sa dá prežiť emócia, je precítiť ju vo svojom tele. Niekedy je to aj so slzami, hnevom alebo smútkom precíteným v tele.
Mali by sme si uvedomiť, čo sa v nás deje, čo práve prežívame. Neposudzovať to, napríklad „panebože, toto je zlé, toto sa nepatrí, ...“ Často sa ocitneme v situáciách, pri ktorých si myslíme, že to nemáme robiť (tlak okolia, konformita). Medzi takéto situácie napríklad patria negatívne pocity voči blízkym ľuďom – partnerovi, rodičom, vlastným deťom – toto berieme ako spoločensky neakceptovateľné, pretože ich milujeme a mali by sme k nim cítiť iba pozitívne pocity. Všetky spoločenské predsudky však teraz vyhoďme, vnímajme len pocit, ktorý tu je. Skutočné vzťahy prídu s prijatím.
Malé deti cítia pocity bez okolkov – buď plačú, sú smutné, alebo sa tešia. Skúsme sa vrátiť do detskej podstaty v nás, na ktorú sme časom zabudli. Mnohí z nás sa zabudli aj radovať. Začnime ten pocit cítiť vo svojom tele, vyhraďme si na to čas. Môžeme si nájsť miesto, kde sme sami, zavrime sa do miestnosti a jednoducho dajme priestor svojmu pocitu, nechajme, aby sa prejavil.
Po celom dni si môžeme niekde sadnúť, prejsť si v mysli celý deň a vnímať, kedy sme sa ako cítili. Retrospektívne spoznávajme svoje pocity, urobme si z nich „kamarátov“ bez toho, aby sme ich posudzovali. To je totiž to najhoršie, že často pocity škatuľkujeme ako dobré, zlé, prijateľné, neprijateľné, akceptovateľné, neakceptovateľné... Jednoducho ich len berme také, aké sú. Proste je to len pocit, nezabije nás to. Keď si večer zreprodukujeme svoj deň a precítime, čo sa nám stalo, pomôže nám to, ak nemôžeme emócie precítiť v daný okamih.
Počas dňa sa nám však občas stane niečo, čo človeka jednoducho vyhodí z konceptu, úplne ho to vyvedie z miery. Vtedy je dobré venovať sa situácii hneď. Sadnúť si, navnímať sa na svoje telo, dýchať zhlboka. Skvelé je lokalizovať ten pocit, kde to v tele cítime, venovať tomu pocitu svoju pozornosť.
Zdroj: Rytmus Života
